Mýtnikova modlitba

Pane, Iisuse, spomínam si. Bol som sám a opustený. Ležal som zničený na dne hlbokej priepasti. Dookola iba hrobové ticho. Nebolo tam nikoho, kto by mi pomohol. Zranený s polámanými kosťami som iba potichu stonal od bolesti. Mal som iba jedno želanie, jedinú túžbu - dostať sa preč z tej priepasti. No nebol som toho schopný, iba ak pohnúť malíčkom - na znak toho, že chcem zmeniť miesto a stav svojho momentálneho prebývania. Bol by som šťastný, keby sa niekto našiel - hocikto, kto by ma vytiahol z tejto priepasti, do ktorej som sa prepadol.

Na vrchole priepasti, vysoko vysoko som videl maličký kúsok neba. Ach, ako som túžil po krištáľovo čistom, nepoškvrnenom pokoji, kde by nebolo nič z tejto špiny, červov a smradu, v ktorom som sa topil. Chcelo sa mi nadýchnuť čistého vzduchu. Cítil som totiž, ako sa dusím a horím.

No Ty, milovaný Pastier, vždy hľadajúci stratené ovce, uslyšal si moje vzdychanie, videl si môj zdvihnutý malíček, poznal si moje želanie odísť z tohto horkého a žalostného stavu, v ktorom som bol. Zrazu som počul nad svojou hlavou akési zvuky. Praskanie suchých konárov, padajúce kamienky a lístie. Ktosi sa rýchlo ponáhľal. A ja som už tušil a ochutnával slzy radosti.

A keď som otočil hlavu, čo som to uvidel? Teba, samotného Christa - Pastiera. Cez slzy som Ťa videl celého. Bol si vysoký ako Kríž, na ktorom si bol pribitý. Sklonená hlava pod ťažkým bremenom, zakrvavená od tŕňového venca. Z Tvojich rúk, prebitých klincami, ešte stále tiekla krv. No Ty, nehliadiac na Svoje utrpenie, na Svoje rany, uprene si pozeral iba na mňa. Z Tvojich krásnych očí tiekli slzy od žiaľu, keď si videl, do akého stavu som sa dostal.

Pane môj, ako nádherne si sa o mňa postaral. S akou láskou, nežnosťou, pozornosťou si obviazal moje rany, vylejúc na nich olej a víno! Aký si bol dobrý. Na celej zemi niet matky, ktorá by dokázala utešiť tak, ako si utešil Ty mňa. Kľačal si na kolenách pri mojej duši, ktorá bola roztrhaná na márne kúsky hriechom. Vstal si a povedal, že moja túžba po nádherne modrom nebe sa splní. Veď tam hore je iný svet, tisíc krát lepší, krajší, šťastnejší. Tam je spev anjelov, vtáci, kvety, motýle, akých niet na zemi. Tam je večná jar a večné blaho.

Utrel si moje slzy i krv, navrátil si mi zdravie. Vyviedol si ma z priepasti, z bahna, hovoriac, aby som viac nehrešil, pretože môžem skončiť neskôr ešte horšie. A ukázal si mi Pravdu a Život, nechal si ma niesť svoj kríž do konca môjho pozemského života.

Nechal si ma, ale neopustil. Vždy som cítil Tvoju prítomnosť, na každom kroku. Zakaždým keď som šiel búrkou i metelicou, keď som rozprával o Tvojej Obeti, malým i veľkým, keď som sa ponáral do modlitby, videl som Ťa svojimi očami plnými sĺz, že si vedľa mňa, cítil som ako ma vedieš za ruku ako svoje dieťa, že trpíš i plačeš so mnou.

Tvoja milosť sa týmto ku mne neskončila. No, žiaľ, moja odpoveď na Tvoje nekonečné blahá bola, že som na Teba znova zabudol, lepšie povedané, zanechal Ťa. Zanechal prebitého na kríži a sám sa vrátil k márnym modlám. Zabudol som na svoje utrpenie v egyptskej jame, na Tvoju lásku, silu, s ktorou si ma vyviedol z Červeného mora i z nekončiacej pustatiny. A čo je ešte strašnejšie, dal som prednosť kotlom s mäsom pred nebeskou mannou a vode vytekajúcej zo skaly. Výsledkom je to, že opäť ležím v priepasti babylonskej - porazený, rozodraný na kusy, bez síl.

Tu, vzdialený od domu Otca Nebeského, vzdialený od Sionu som dlho pásol svine v cudzej zemi. Moja harfa i teraz visí na vŕbe. No ja už viac nemôžem spievať, pokiaľ som stále v krajine hriechu. Hriech znova vystaval stenu, takže ani jeden lúč Tvojej lásky, ani jedna utešujúca slza sa ku mne nemôže dostať. Moje srdce skamenelo a oči vyschli ako tráva. Opäť pociťujem, ako sa zadychávam a túžim po krištáľovej oblohe. Opäť Ťa volám. Áno, Christe, ja potrebujem iba Teba, pretože len Tebe bola daná moc na zemi i na nebi, pretože len Ty, Sladký, si prejavil svoju bezhraničnú lásku ku mne, prelial Svoju Krv do poslednej kvapky za moje spasenie.

Ja potrebujem len Teba, pretože len Tvoja všemohúcnosť ma môže vytiahnuť z novej priepasti, do ktorej som spadol. A len Tvoja nekonečná láska sa môže opäť priblížiť k tak prekliatému a falošnému človeku, ako som ja. Zdá sa, že v tomto stave, akom som teraz, všetkými zavrhnutému, tak ako po prvýkrát, Tvoja Matka mi už nieje viac Matkou, pretože Ona je nevinná a ja som povinný smrti. Ona je nádherná ako kvietok i milosrdná a ja ako smradľavý a mrzký pes.

Každý deň a každú hodinu sa pred neviditeľným vrahom - diablom i ľuďmi zriekam Tvojho mena a lásky - aký je rozdiel medzi mnou a Petrom? Tvoj milovaný apoštol sa kajal a horko plakal po zvyšok svojho života, stačilo, aby započul kohúta a hneď si spomenul na svoj čin. Na oboch lícach sa mu vytvorili dve brázdy od toľkých sĺz, ktoré tiekli od neustáleho žiaľu a pokánia. A pred smrťou, potrestal sám seba ako nikto iný - uprosil svojich mučiteľov, nech ho ukrižujú dolu hlavou. Ja sa zatiaľ iba smejem, na radosť môjho vraha a vzdávam sa svojho kríža, neochotný aspoň trošku potrpieť kvôli Tebe.

Každý deň a každú hodinu Ťa prenasledujem, Pane, svojími zlými myšlienkami, slovami, hnevom, nenávisťou i voči blízkym, pričom si myslím, že Ti slúžim. No, kde je moje obrátenie na ceste do Damasku? Kdeže je u mňa Pavlovo pokánie, ktorý seba považoval za vyvrheľa a najmenšieho z apoštolov, pričom bol medzi nimi velikánom? Kde je moja horlivosť a plameň lásky k Tebe, Iisusu, i k blížnym?. Ako vidíš, niet toho u mňa. Naopak, stále Ťa prenasledujem, stále pyšný, považujúc sa za lepšieho od druhých, že mám právo zoslať oheň z neba a zahubiť hriešnikov.

Každý deň a hodinu Ťa zrádzam ako Judáš. Môj špinavý bozk neustále poškvrňuje Tvoj Prečistý a Prečestný Eucharistický obraz. Predávam Ťa zo strachu, za peniaze, chtiac sa pomstiť iným, i za misu varenej šošovice ako Ézav kedysi...

Ty, Nebeský Ženích, prichádzaš, aby Si sa zasnúbil s mojou dušou, ako s nevestou, ale ja rovno tvarou v tvár Ťa zrádzam, som horší ako žena cudzoložnica zrádzajúca svojho muža - vediac pritom, že týmto skutkom opäť pribíjam na kríž Tvoju lásku na radosť diablovu. Aj keď niekomu inému ubližujem, vždy len Tebe ubližujem, lebo oni sú Tvoji najmenší.

Keď si pomyslím na nešťastného Judáša, ktorý oľutoval svoj hriech. Zahodil peniaze, za ktoré ťa zradil. Vyznal pred celou veľradou, že predal nevinnú krv. A čo je ešte strašnejšie, odsúdil sa na najhorší trest, ktorý vybrali diabol a jeho zúfalá duša. Pretože sa obesil, pripravil samého seba i o pozemské radosti i o večnú blaženosť.

Ó Pane, odpusť mi - Judášovi, ktorý Ťa zradil, ale neobesil sa. Neustále Ťa zrádzam, no nechcem zadusiť v sebe starého hriešneho človeka. Nechcem sa raz a navždy vzdať spôsobu svojho života, ponoreného do hriešnych pôžitkov súčasnej doby, umŕtviť túžby svojho tela, svoju hrdosť mečom modlitby, pôstu, bdenia a pokory.

Odpusť mi Pane, lebo i Tvoj nešťastný apoštol - vo svojom zúfalstve - hanbiac sa za svoj skutok, sa navždy vzdialil od Tvojej Tváre, že si opäť dovoľujem bez hanby postaviť sa pred Teba, tu a teraz.

I teraz dvíham svoje nevládne ruky a volám z celej duše a srdca: ,,Príď ku mne!"

Ešte raz, poznám cestu, viem kadiaľ ísť. Už som sa chcel sám postaviť, vlastnými silami, chytiť sa nejakých korienkov. No tie sa utrhli a ja som opäť spadol. Hľa, teraz dvíham svoje bezmocné ruky a volám Ťa, z celej duše i srdca, slovami ochrnutého z Tvojho Evanjelia: ,,Príď Pane, lebo u mňa niet človeka, ktorý by ma hodil v kúpeľ nebeskej Blahodate. Príď milovaný Pastier, vytiahni ma z tohto nového bahna, do ktorého som spadol".

Tak, ako si sa nestránil hnoja jaskyne, v ktorej si prišiel na svet i malomocných, ktorých si vyliečil, tak sa nestráň ani mojich hnusných a mrzkých hriechov. Pane nenechaj ma, pretože táto priepasť je ešte hlbšia a ja už nemôžem ani malíček na ruke zodvihnúť, už iba plačem a stonám. Márnotratný syn mal sily vrátiť sa po svojich nohách, stratená ovca mala sily na Teba zavolať svojím hlasom a ja - bez síl i bez hlasu, sťa zapadnutá drachma, nemôžem byť nájdený, iba ak pri žiari Tvojej lásky, ktorá v každý čas vidí záblesk osamelých povzdychov, nemých sĺz a zdrvených sŕdc...

Архимандрит Паулин (Лекка): МОЛИТВА МЫТАРЯ (https://www.pravoslavie.ru/76908.html)