Kresťanské vnímanie smrti
"Trpel a bol pochovaný. A vstal z mŕtvych..." Po Kríži a zostúpení do smrti je tu Vzkriesenie z mŕtvych - hlavné, základné a nepopierateľné potvrdenie Symbolu viery, potvrdenie zo samého srdca kresťanstva. Naozaj, "ak Christos nevstal z mŕtvych, vaša viera je márna". Toto sú slová apoštola Pavla, ktoré zostávajú základom kresťanstva dodnes. Kresťanstvo je viera - v prvom rade a predovšetkým v to, že Christos neostal v hrobe, že zo smrti zažiaril život, a že Christovým Vzkriesením bol absolútny a nekompromisný zákon umierania a smrti, ktorý netoleroval žiadne výnimky, zvnútra zničený a prekonaný.
Opakujem, Zmŕtvychvstanie Christa je samotným srdcom kresťanskej viery, kresťanskej blahej zvesti. A aj napriek tomu, akokoľvek zvláštne to môže znieť, táto viera v súčasnosti zaberá málo miesta v každodennom živote kresťanstva a kresťana. Je akoby zapadnutá a súčasný kresťan - bez toho, aby si toho bol vedomý - ju neodmieta, ale akosi obchádza, nežije ňou tak, ako žili prvotní kresťania. Ak navštevuje chrám, samozrejme počuje v kresťanskej bohoslužbe neustále znejúce tvrdenia: "smrťou smrť porazil", "smrť je porazená víťazstvom", "život panuje", "nikto mŕtvy neostal v hrobe". Ale opýtajte sa ho, čo si naozaj myslí o smrti a často (žiaľ, až príliš často) budete počuť nejaké krátke nesúvislé tvrdenia o nesmrteľnosti duše a jej živote v nejakom záhrobnom svete. Predstavy, ktoré existovali dávno pred kresťanstvom. A toto nastane za tých najlepších okolností. V tom horšom prípade sa jednoducho stretnete s rozpačitosťou a ignoranciou: "Viete, nikdy som sa nad tým vážne nezamýšľal.".
Je však nesmierne potrebné zamýšľať sa nad tým. Pretože na viere alebo neviere - nie iba v "nesmrteľnosť duše", ale najmä vo Vzkriesenie Christa a nakoniec i naše "všeobecné vzkriesenie" - na tejto viere stojí alebo padá celé kresťanstvo. Ak Christos nevstal z mŕtvych, potom je Evanjelium tým najhorším podvodom. Ale ak Christos vstal z mŕtvych, radikálne sa menia všetky naše pred-kresťanské predstavy a presvedčenia o "nesmrteľnosti duše", dokonca úplne odpadajú. Taktiež sa celá otázka smrti stavia do úplne iného svetla. Podstatou tohto problému je, že Vzkriesenie predpokladá postoj k smrti a vnímanie smrti úplne odlišné, ako sú bežné náboženské predstavy. A v istom zmysle by mal byť tento postoj dokonca absolútnym opakom týchto predstáv.
Musí byť uvedené na pravú mieru, že klasická viera v nesmrteľnosť duše vylučuje vieru vo vzkriesenie, pretože vzkriesenie (a tu je koreň veci) zahŕňa v sebe nie iba dušu, ale aj telo. Jednoduché čítanie Evanjelia o tom nezanecháva žiadne pochybnosti. Keď apoštoli videli Zmŕtvychvstalého Christa, ako vraví Evanjelium, mysleli si, že vidia ducha alebo prízrak. Prvou úlohou Vzkrieseného Christa bolo dovoliť im, aby pocítili pravosť Jeho tela. Berie jedlo a je pred nimi. Prikazuje neveriacemu Tomášovi, nech sa dotkne Jeho tela, aby sa presvedčil o Zmŕtvychvstaní cez svoje prsty. A potom, čo apoštoli uverili, práve potvrdenie Vzkriesenia, jeho reálnosti, jeho "telesnosti", sa stáva hlavným zmyslom, silou i radosťou ich kázania. Hlavnou tajinou Cirkvi sa stáva účasť na chlebe a víne ako Tele a Krvi Vzkrieseného Christa. A v tomto akte, ako hovorí apoštol Pavol, "potvrdením smrti Pána, vyznávajú Jeho Vzkriesenie".
Tí, ktorí sa obrátili na kresťanstvo, neobrátili sa na idey alebo princípy, ale prijali vieru vo Vzkriesenie - skúsenosť a poznanie Vzkrieseného Učiteľa. Prijali vieru vo všeobecné vzkriesenie, ktoré znamená zdolanie, prekonanie a zničenie smrti ako konečného cieľa na svete. "Posledný nepriateľ, ktorý ostal na zničenie, je smrť!" vyhlasuje apoštol Pavol v duchovnom zápale. A v každú noc Paschy hlásame: "Smrť, kde je tvoj osteň? Kde, peklo, tvoje víťazstvo? Christos vstal z mŕtvych a ani len jeden, čo zomrel, nezostáva v hrobe. Christos vstal z mŕtvych a vládne život!" Týmto spôsobom je prijatie alebo neprijatie Krista a kresťanstva v podstate prijatie alebo neprijatie viery v Jeho Zmŕtvychvstanie, čo v jazyku náboženského chápania predstavuje vieru v spojenie v Ňom tela a duše, ktorých rozlúčenie a rozpad je smrťou.
Nehovoríme tu o tých, ktorí odmietajú Vzkriesenie Christa, pretože odmietajú celkovú existenciu Boha, t.j. presvedčených (alebo mysliacich si, že sú presvedčení) ateistoch. Rozprava hovorí o inom. Oveľa väčší význam má totiž zvláštna "nejasnosť" viery vo Vzkriesenie, ktoré som práve spomenul, práve u tých veriacich, tých kresťanov, ktorí spájajú čudný spôsob slávenia Paschy so skutočným, možno často nevedomým, odmietaním Zmŕtvychvstania Christa. Tu sa objavil v historickom kresťanstve akýsi návrat k pred-kresťanskému chápaniu smrti, ktoré tvorí predovšetkým uznanie smrti ako "zákona prírody", t.j. jav vlastný prírode, s ktorým sa preto - akokoľvek desivá smrť môže byť - musí človek vyrovnať, akceptovať ju. Naozaj, všetky nekresťanské, všetky prírodné náboženstvá, filozofie sú vo svojej podstate zamerané na naše "vyrovnávanie sa" so smrťou a pokúšajú sa nám dokázať pôvod nesmrteľného života, nesmrteľnej duše v akomsi cudzom záhrobnom svete. Tak napríklad Platón a jeho nasledovníci učili, že smrť je oslobodením od tela, po ktorom duša túži. Za týchto okolností viera vo vzkriesenie tela sa stáva nie len zbytočnou, ale tiež nepochopiteľnou, falošnou a nepravdivou. Aby bolo možné vnímať celý zmysel kresťanskej viery vo vzkriesenie, musíme začať nie od tejto viery samotnej, ale z kresťanského vnímania tela a smrti, pretože tu je prameň nepochopenia dokonca aj v rámci kresťanstva.
Náboženské vedomie predpokladá, že Vzkriesenie Christa je predovšetkým zázrak, čo samozrejme aj je. Ale pre priemerné náboženské vedomie je tento zázrak ešte väčší: zázrak všetkých zázrakov zostáva "unikátny", aby som tak povedal, prislúchajúci len Christovi. A pretože sme si vedomí, že Christos je Boh, tento zázrak prestáva v určitom slova zmysle byť zázrakom. Pretože Boh je všemohúci, Boh je Boh, Boh môže robiť čokoľvek! Nech Kristova smrť znamená čokoľvek, Jeho Božská sila a moc mu nedovolili zostať v hrobe. Napriek tomu faktom ostáva, že toto všetko tvorí len polovicu dlhoročného kresťanského výkladu Vzkriesenia Christa. Radosť raného kresťanstva, ktorá stále žije v Cirkvi, v jej bohoslužbách, v jej spevoch a modlitbách, a to najmä v neporovnateľný sviatok Paschy, neoddeľuje Christovo Vzkriesenie od "všeobecného vzkriesenia", ktoré pochádza a začína vo Vzkriesení Christa.
Týždeň pred Paschou oslavujeme vzkriesenie Lazára a Cirkev slávnostne a radostne svedčí o tomto zázraku ako o "potvrdení všeobecného vzkriesenia". Ale v zmýšľaní veriacich sa tieto dve neoddeliteľné časti viery - viera v Christovo Zmŕvychvstanie a viera vo "všeobecné vzkriesenie" podnietené Ním - stavajú akosi nespojiteľné. Čo ostáva nedotknuté je len viera vo Vzkriesenie Christa, Jeho Zmŕtvychvstanie v tele, ktorého sa mal neveriaci Tomáš dotknúť: "Vystri ruku a vlož ju do môjho boku! A nebuď neveriaci ale veriaci!"
Pokiaľ ide o náš smrteľný a konečný osud a zánik po smrti, ktorý sme začali nazývať záhrobným svetom, tento osud a zánik sa postupne prestal vysvetľovať vo svetle Christovho Zmŕtvychvstania a ich vzájomného vzťahu. Čo sa týka Christa, schvaľujeme, že vstal z mŕtvych. Ale čo sa týka nás, hovoríme, že veríme v nesmrteľnosť duše, v ktorú Gréci a Židia verili už stáročia pred Christom. V ktorú dnes bez výnimky veria všetky náboženstvá a pre ktoré (akokoľvek zvláštne to môže znieť) je viera v Zmŕtvychvstanie Christa dokonca zbytočná.
Čo je pôvodom tohto nezvyčajného rozdvojenia? Dôvod spočíva v našom ponímaní smrti, alebo presnejšie v rôznom nazeraní na smrť ako na oddelenie duše od tela. Všetky pred-kresťanské a nekresťanské "relígie" učia, že na toto oddelenie duše od tela je možné hľadieť nielen ako na niečo "prirodzené", ale dokonca pozitívne. A to kvôli tomu, že v ňom môžeme vidieť oslobodenie duše od tela, ktoré zabraňuje duši byť duchovnou, nebeskou, čistou a požehnanou. Z ľudskej skúsenosti vyplýva, že zlo, choroby, utrpenie a vášne vznikajú z tela, a tak sa cieľom a významom náboženstva a náboženského života prirodzene stalo oslobodenie duše z jej telesného "väzenia". Presnejšie povedané, oslobodenie prostredníctvom smrti, ktorá duši dovoľuje dosiahnuť jej plnosť. No musí byť veľmi prísne zdôraznené, že toto poňatie smrti nie je kresťanské, navyše je s kresťanstvom nezlučiteľné, zjavne rozporuplné. Kresťanstvo hlása, potvrdzuje a učí, že toto oddelenie duše od tela, ktoré nazývame smrťou, je zlo. Nie je súčasťou Božieho stvorenia. To je to, čo prišlo na svet podliehajúc samému sebe, ale odporovalo Bohu a porušovalo Jeho plán, Jeho túžbu po svete, ľudstve a živote. To je to, čo prišiel Christos zničiť.
Avšak znova, nie so zámerom pochopiť, ale skôr vnímať a cítiť toto kresťanské vysvetľovanie smrti, musíme si na začiatok povedať aspoň pár slov o tomto Božom pláne, tak, ako nám bol odhalený v Svätom Písme a odkrytý vo svojej plnosti v Christovi, Jeho učení, smrti a v Jeho Zmŕtvychvstaní.
Tento obraz može byť jednoducho a výstižne opísaný takto: Boh stvoril človeka s telom a dušou, t.j. súčasne duchovného a telesného. A práve toto spojenie ducha, duše a tela Biblia a Evanjelium nazývajú človekom. Človek stvorený Bohom je oživeným telom a stelesnenou dušou, a preto akékoľvek ich rozdelenie, a nie iba to finálne oddelenie počas smrti, ale ešte pred ňou, akékoľvek narušenie tejto jednoty, je zlo. Je to duchovná katastrofa. Z toho nadobúdame našu vieru v spásu celého sveta prostredníctvom vteleného Boha, t.j. opäť a predovšetkým, našu vieru v Jeho prijatie telesnosti a tela. Nie nejakého "akože tela", ale tela v plnom slova zmysle: telo, ktoré potrebuje jesť, ktoré sa unaví a ktoré trpí. Čiže to, čo sa v Písme nazýva život, ten život, ktorý predovšetkým pozostáva z ľudského tela oživeného duchom a z ducha, ktorý sa stal telom, sa končí smrťou, pri oddelení duše a tela. Človek teda smrťou nezahynie, pretože stvorenie nemôže zničiť to, čo Boh povolal z nebytia v bytie. Ale človek je ponorený do smrti, do temnoty neživotnosti a slabosti. Ako hovorí apoštol Pavol, je ponechaný záhube a zániku.
Tu by som chcel ešte raz zopakovať a zdôrazniť, že Boh nestvoril svet pre toto rozdelenie, zomieranie, záhubu a úpadok. A z toho dôvodu kresťanské Evanjelium vyhlasuje, že "ako posledný nepriateľ bude zničená smrť". Vzkriesenie je obnova sveta v jeho pôvodnej kráse a celistvosti. Je to úplné zduchovnenie matérie a úplné stelesnenie duše v Božom stvorení. Svet bol daný človeku ako jeho život a preto, podľa nášho pravoslávneho učenia, Boh ho nezničí, ale premení na "nové nebo a novú zem", na duchovné telo čoveka, na chrám Božej prítomnosti a Božej slávy v stvorení.
"Ako posledný nepriateľ bude zničená smrť." A tento zánik, toto zničenie smrti začalo, keď Syn Boží Sám v Jeho nekonečnej láske kvôli nám zostúpil do smrti a jej temnoty a vyplnil jej beznádej a hrôzu svojím svetlom a láskou. A kvôli tomu spievame na Paschu nie iba "Christos vstal z mŕtvych", ale tiež "smrťou smrť prekonal...".
On sám vstal z mŕtvych a zničil našu smrť, zničil jej nadvládu, jej beznádej, jej definitívnosť. Christos nám nesľúbil nirvánu alebo nejaký druh mystického života za hrobom, ale vzkriesenie života, nové nebo a novú zem, radosť zo všeobecného vzkriesenia. "Mŕtvi vstanú a jasať budú tí v hroboch..." Christos vstal z mŕtvych a život trvá, život žije... To je pravý význam; to je nekonečná radosť z tohto skutočne podstatného a základného potvrdenia Symbolu Viery: "A na tretí deň vstal z mŕtvych podľa Písma.". Podľa Písma, t.j. podľa poznania života, podľa obrazu sveta a ľudstva, duše a tela, ducha a matérie, života a smrti, ktorý nám bol odhalený vo Svätom Písme. To je celá viera, celá láska a nádej, celé kresťanstvo. A to je dôvod, prečo apoštol Pavol hovorí: "AkChristosnevstal z mŕtvych, potom jevaša vieramárna.".
Schmemann, A., protopresbyter: The Christian concept of death