Oslávme Paschu Eucharistiou

V rámci cirkevného roka a bohoslužobného cyklu je jeden výnimočný deň, kedy si pripomíname významnú udalosť, a teda ustanovenie Eucharistie Isusom Christom. Každý deň strastného týždňa je výnimočný, no práve štvrtok akoby strácal na vážnosti. Veriaci prichádzajú vo väčšom počte do chrámu v tento deň skôr večer na čítanie strastí a potom v piatok na výnos plaščenice. A pritom na štvrtkovej liturgii sv. Vasiľa Veľkého s večerňou spomíname na večer, kedy Christos zasadol so svojimi učeníkmi za spoločnú večeru, počas ktorej ustanovil Eucharistiu. Veriaci v chráme niekoľkokrát opakujú tropárVéčeri Tvojejá tájnyja dnés, Sýne Bóžij, pričástnika mjá priimí... Ale koľko z nás skutočne pristúpi k čaši, aby sme sa stali účastníkmi tajomnej večere so Synom Božím? Je to najmä o vnímaní a vnútornom prežívaní všetkého, čo sa v Cirkvi a jej bohoslužbách deje. Nejde o povrchné spomínanie, ale o realitu a prejav živej viery, postaviť sa v teno deň do radu spolu s apoštolmi, pristúpiť pred Christa a následne Ho prijať do svojho vnútra.

Ešte smutnejšie je, že väčšina veriacich sa Prijímaniu vyhýba aj v samotnú nedeľu Paschy - podriaďujú sa skôr prítomnosti rodinných príslušníkov v chráme, množstvu veriacich, nemajú to zaužívané, nepovažujú to za potrebné alebo dokonca - považujú to za nevhodné, pretože podľa nezmyselného zvyku, "k Eucharistii na Paschu pristupujú len najväčší hriešnici".

U cirkevných otcov nájdeme niekoľko zmienok o tom, ako potrebné a výnimočné je pristupovať k Eucharistii práve na Paschu.

Sv. Makarij a prep. Nikodým sa ostro postavili voči zvyku, neprijímať na Paschu. Tvrdia, že tí, ktorí sa hoci aj postia pred Paschou, no na Paschu neprijímajú, títo Paschu nesviatkujú. Tí, ktorí nie sú pripravení v každý sviatok prijímať Telo a Krv Christove, nemôžu skutočne sviatkovať nedeľu či iné sviatky, pretože v sebe nemajú príčinu a pôvod sviatku, ktorým je Isus Christos a nemajú tú duchovnú radosť, ktorá sa rodí od Prijímania. Naopak tí, ktorí prijímajú často, sviatkujú Paschu a vzkriesenie duše každý deň, pretože "skutočná Pascha a ozajstný sviatok duše - je Christos, Ktorý sa prináša ako obeť v Tajomstve". Podľa prep. Simeona Nového Bohoslova, Prijímanie obracia celý náš život na Paschu, na prechod z pozemského bytia do nebeského.

Ak veriaci nemajú prístup k ich učeniu svätých otcov prostredníctvom literatúry, veľmi jednoznačne to môžu vyčítať z Kvetnej triodi. V nej sa nachádza, po modlitbe na požehnanie jedla v svätú a veľkú nedeľu Paschy, slovo práve k tomuto. Píše sa: "Tento prínos - mäsa a ďalších jedál, nie je Pascha ani baránok, ako niektorí hovoria a prijímajú ho ako nejakú svätyňu so všetkou úctou. Je to obyčajný prínos. Lebo toto sa nemá prinášať Bohu ako obeť, ale prináša sa na požehnanie od kňaza predloženými modlitbami pre tých, ktorí začínajú po pôste jesť mäso a syr. Pascha je samotný Christos, Baránok, ktorý sníma hriechy sveta, ktorý sa nachádza na oltári v nekrvavej obeti, v prečistých tajinách Svojho čestného Tela a živototvornej Krvi. Je od kňaza prinášaný Bohu a Otcovi a tí, ktorí Ho dôstojne prijímajú, skutočne jedia Paschu..."

Na mnohých našich cirkevných obciach to ale vyzerá práve naopak - veriaci oslávia Paschu chystaním množstva jedla, jeho posvätením a slávnostným obedom. Namiesto toho, aby boli účastníkmi hostiny, ktorú pripravil Hospodin. Je chvályhodné, ak veriaci pristupujú k Eucharistii počas Veľkého pôstu a takto sa pripravujú na slávne Zmŕtvychvstanie. No predsa len ho nemôžu osláviť viac, než prijímaním svätých Darov práve v nedeľu Paschy!